Prečo deťom dopriať slobodu? A čo sa tou slobodou vlastne myslí?

Autor: Barbora Vrbičanová | 17.5.2016 o 0:02 | (upravené 17.5.2016 o 0:19) Karma článku: 6,40 | Prečítané:  1681x

Nie nemyslím si,že to znamená skákať podľa dieťaťa a vyhovieť mu v každej jeho požiadavke. Dospelý je ten, ktorý pevne určí, čo je na obed a kedy už treba ísť do postele. Slobodou myslím hlavne dostatok voľného času.

Svoje detstvo som prežila vo Vysokých Tatrách v malebných Vyšných Hágoch. Nepotrebovali sme špeciálne animačné programy , krúžky a vôbec akékoľvek vypĺňanie voľného času. Ani neustále usmerňovanie nášho správanie, vysvetľovania toho, čo je dobré, čo zlé, čo sa smie a čo nie... Či už sme pobehovali, po „sídlisku“, (ťažko sa tak nazýva zoskúpenie piatich bytoviek obkolesených lesom) alebo  zavítali hlbšie do lesa, najšťastnejší sme boli presne tam, kde sme si mohli slobodne vytvárať svoj svet, ktorý nebol umelo zhotovený „dospelákmi“. Cez víkendy sme častokrát chodili domov akurát na obed a večeru. Viem, aj o kamarátoch , ktorí nevyrastali na lazoch, vidieku, ale v ruchu mesta. Slobodného prostredia im však bolo dopriateho rovnako.

Rodičia sa o nás nebáli, neviem, či bol svet bezpečnejší ako teraz... Von sme však chodili sami. Do určitého času so starším súrodencom alebo len kamarátom, ale v piatich, šiestich rokoch sme objavovali svet už po svojom. Vedeli sme, že si treba dávať pozor, že nás auto môže zraziť, preto sa treba cez cestu dobre pozrieť, že s cudzími ľuďmi nemáme nikam odísť, že nemáme odísť ďaleko a na obed/večeru sa vrátiť, a áno vedeli sme koľko je asi hodín podľa  svetla;). Vedeli sme, že tie veci sú dôležité, aby sa o nás rodičia nebáli, takže aj keď sme odišli až do vedľajšej dediny naspäť sme šprintovali, aby sme boli doma načas. Vedeli sme, že naši nechcú, aby sme chodili cez hlavnú cestu na „horky“.  Jasné, že sme chodili, ale cez cestu sme sa pozreli tri krát a na druhú stranu sme bežali ako o život.

Mali sme svoje obľúbené miesta, hry a poznali sme snáď každý kút okolia. Zo svojich spomienok vylovujem močariská, ktoré strážil veľký had, (spadnutý starý strom), miesto pod mostom, „mini tunel“ nad ktorým jazdila električka a dalo sa v ňom dobre skryť a užívať si pocit, že tesne nad nami prechádza, samotný les s priestorom na nekonečné stavanie bunkrov, lezenie po stromoch, stavanie domov na stromoch, poznávanie zvierat, stromov, kvetov...  Bolo nám samozrejme jedno ako sa volajú, ale vedeli sme ako vyzerajú, voňajú, či sa dajú jesť a kedy rastú.  Jazierka a rieky, cez ktoré sme vyrábali hrádze, zakladanie ohňa( už ako šesťroční sme to zvládli)  „zakázané lezenie“ cez plot do škôlkarskej záhradky(boli tam najlepšie preliezky). V zime stavanie iglu a hotových tunelových labyrintov, skákanie z dvojmetrových múrov do obrovských kôp snehu, nekonečné fantazijné hry... hrali sme sa sami a bolo nám dobre!  A tie nekonečné chvíle totálneho súznenia s prírodou, keď sme len tak ležali v tráve, pozorovali okolie alebo nerobili vôbec nič, cez zimu nekonečné pozorovanie hviezd a cítenie tej nekonečnej krásy v každej bunke nášho tela.

Neboli to  však vždy len krásne vysmiate hrajúce sa deti,  hádali sme sa, vytvárali sa medzi nami rôzne skupinky a boje, silnejší šikanovali slabších. Neboli sme chránení veľkými dospelými, museli sme sa s tým vysporiadať sami.  Už v tom veku sme hľadali riešenia pre naše problémy sami.  Neviem, či niekomu vôbec napadlo žalovať doma. Kto by chcel počúvať oprávnené „žalobaba žaluje....“

Myslím, že takéto slobodné prostredie je najvhodnejším prostredím pre rozvinutie vyrovnanej osobnosti. Rozvoj takých vlastností ako kreativita, fantázia, samostatnosť, sebavedomie, zodpovednosť, empatia, asertívnosť,  trpezlivosť, flexibilnosť, prirodzené poznanie svojich hraníc a mnoho ďalšieho. Najdôležitejšie pre šťastný a spokojný život je podľa mňa dostatok priestoru na spoznanie samých seba, toho, čo nás baví robiť, čo nás napĺňa. Získanie schopnosti robiť niečo sami zo seba, vypĺňať si zaujímavo svoj čas, tvoriť si vlastné názory,  nadobudnutie zručnosti nečakať len pasívne na príkazy alebo aj zábavné programy z vonka. Myslím, že taký človek má veľkú šancu v živote byť aktívnym tvorcom svojho šťastia.

Deti nemajú menej rozumu, sú len menšie. Sú samostatné a inteligentné bytosti, ktoré vedia zodpovedne a zmysluplne konať . Práve vtedy viac, keď je im od rodičov a dospelých okolo nich venovaná dôvera a sloboda. A veľa sa naučia aj od seba navzájom. Rovesníci sa vedia „vychovať“ najlepšie;)

Takéto prostredie a atmosféru sa snažíme vytvoriť aj v našom lesnom klube pre deti Ateliér Les. Snažíme sa byť, čo najviac sprievodcami a čo najmenej „učiteľmi“. Snažíme sa byť deťom nápomocní, keď nás potrebujú a byť im oporou pri ich samostatnom objavovaní sveta. Snažíme sa neriešiť problémy za nich, ale nechať ich, nech si ich vyriešia sami. Snažíme sa, aby sme im nekazili ich šťastie. Necháme ich zašpiniť sa, pretože šmyknúť sa po najlepšej prírodnej šmýkačke - kopci alebo vyliezť na strmý kopec sa inak nedá. Môžu skákať v mlákach, pretože, čo je zábavnejšie? Môžu sa hrať v potoku, pretože objavovať podvodný svet je skrátka fascinujúce.

Často po takejto lesnej výprave vyzeráme ako baníci. Keď sa vraciame do nášho domčeku  stretávame sa aj s opovrhujúcimi pohľadmi a poznámky typu: „Tie sú ale príšerne špinavé!“ S úsmevom odpovedám: „ Špinavé, ale šťastné!“

Tak nech sú všetky deti šťastné , nech môžu byť špinavé a v radosti spoznávajú svet;)!

P.S.: Sama som autorkou a lektorkou viacerých animačných projektov pre deti a určite sú aj aktivity tohto typu pre ne obohacujúce. Len stačia im aj raz za mesiac;). Nepotrebujú rozptýlenie zvonku 7 dní v týždni. Nechajte ich nudiť sa a nebudete sa stačiť diviť, čo vymyslia.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Ficov statusový symbol, amnestie a El sexico (Schutzov týždeň)

Fico je absolútne raritný otvorenosťou a vytrvalosťou, s akou vozí štátnu radkyňu.

KOMENTÁRE

Zničia raz naše deti svet?

Do 20 rokov má zmiznúť takmer polovica pracovných miest.

SVET

Pre deti vo svete bol rok 2016 zlý, jeden z najhorších

Na celom svete je ohrozených takmer pol miliardy detí.


Už ste čítali?